Záhony zostavené z trvaliek sú obľúbené po mnoho storočí nielen preto, že ich dômyselná kombinácia umožňuje vytvárať farebné skupiny rôznych tvarov od jari do jesene. Už naši predkovia vedeli, že nahloučením malých i stredne veľkých rastlín v kompozíciách rovnakého typu dosiahneme maximálneho efektu skôr než výsadbou jednotlivých exemplárov.
Trvalky sa viac ako ktorákoľvek iná skupina rastlín vyznačujú nesmiernu rozmanitosťou tvarov, farieb, textúr a vôní. Mimo pôvabných kvetov, pre ktoré sú zvlášť cenené, dekorujú záhony rôzne sfarbenými a členenými listami. Tie v podobe prízemných ružíc alebo podzemných orgánov prežívajú zimu. Cenná je aj rôznorodosť vlastností trvaliek – niektoré krásne vonia, iné majú neobvykle usporiadaný kvet a výrazné rozdiely sú aj vo výške. Existujú trvalky vysoké sotva pár centimetrov (niektoré hluchavky a veroniky), ďalšie dosahujú niekoľkometrové výšky (oman, sadec). Umožňuje to fakt, že trvalky sú rozsiahlou skupinou vrátane sérií rastlinných druhov. O to dôkladnejšie musíme postupovať pri výbere jednotlivých druhov. Skupina nami zvolených rastlín musia mať približne rovnaké pestovateľské požiadavky. Pre plánovanie je veľmi dôležité overiť si, či sa stotožní prostredia záhonu, mikroklíma a poloha s požiadavkami trvaliek.
Obľuba kompozícií sesazovaných trvaliek pochádza z Anglicka, kde sa rastliny vysádzali do tak zvaných rabat. Tradičným tvarom rabat boli pretiahnuté obdĺžniky. Kontrastom k nim vysádzali záhradníci trávnik, prípadne budovali štrkové cesty. Trvalky sa vysádzali od najmenších v popredí po najväčšie v pozadí. Súčasťou rastlín boli druhy z vidieckych záhrad, margarétky, šalvia, floxy, ale aj okázalé ľaliovky, montbrécie alebo kniphofie. Kvetinové záhony vznikali v závislosti na rozlohe a duchu záhrady v popredí múrov, plotov alebo lemovali cesty. Tak sa stavali na obdiv a získavali si stále väčšiu obľubu, ktorú si zachovali dodnes.
Rozmanitosť v menšej záhrade
V súčasnej dobe sa obľube tešia skôr ostrovčeky trvaliek obklopené trávnikom, prípadne integrované na okraj kríkových partií. K ich výsadbe sa používa nižších a kompaktných druhov rastlín, ktoré nie je potrebné vyväzovať k opore. Pútavejšie sú záhony kombinované nielen z trvaliek kvitnúcich prevažne v lete a na jeseň. Aby sme predĺžili ich pôsobivosť, dopĺňame je cibuľovinami, letničkami, dvojročkami alebo drobnými kríkmi. V dláždených priestoroch zaujímavo vyzerajú vyvýšené ostrovčeky, ktoré možno navrhnúť aj do záhrad podmáčaných alebo s nekvalitné zeminou. Záhony musia byť dobre prístupné pre pravidelnú údržbu, ktorá je často dôvodom, prečo nad trvalkami pohŕdavo krčíme nos.
Pri navrhovaní výsadieb zvážime, či má partie pôsobiť formálnym, alebo naopak uvoľneným dojmom, či bude výsadba dotvárať charakter záhrady, alebo ho zvýrazní. Vo formálnom štýle pôsobí skvele rovné prísne geometrické línie záhonov. Obmedzenejším výberom farieb takpovediac tón v tóne docielime vrcholnej elegancie. Naopak záhrady s neformálne scenériou vyžadujú nepravidelné, zakrivené tvary a voľnejší prístup na pestovanie. Veľkosť rabat a záhonov má zodpovedať meradle celej záhrady. Pri komponovaní druhov do výsadby pamätáme na dostatočný priestor medzi jednotlivými rastlinami, aby sa mohli časom rozrásť.
Rozmiestnenie rastlín podľa výšky závisí na umiestnenie záhona. V okrajových záhonoch umiestňujeme najvyššej rastliny vzadu a nízke v popredí, priestorovo komponované záhony majú mať vysoké druhy umiestnené centrálne a drobné po vonkajších okrajoch. Tieto pravidlá možno porušiť pri snahe o narušenie jednotvárnosti.
Efekty vyvážené starostlivosťou
Na hlavný argument uvádzaný proti vytváraniu pestrých trvalkových kompozícií už sme narazili: zatiaľ čo bežné kríkové záhony stačí po výsadbe zakryť vrstvou kôry a len príležitostne vyplieť, o trvalkové záhony sa treba starať od jari do jesene. Starostlivosť začína jarnom odstránením zaschnutých či zmrznutých častí a v prvých rokoch nakypřením pôdy, v priebehu leta je treba pravidelne plít, zalievať a hnojiť, na jeseň odstrániť odumreté časti rastlín a zazimovať chúlostivejšie druhy. Navyše je potrebné počítať s tým, že na zimu sa hmota trvalkového záhonu zo záhrady vytratí a z celej kompozície zostanú cez zimu ozdobné iba trávy a suchá kvetenstvo niektorých druhov. Na jar, ešte než začne najväčší vegetačné rásť, zostanú medzi trsy trvaliek holé, nezarastené miesta, ktoré sa však dajú veľmi účelne vyplniť cibuľovinami. V predjarí a skoro na jar zaplní zatiaľ ešte spiace záhony hojnosťou farieb a vôní a prilákajú tiež prvý včely. Potom už sa môžeme tešiť na neskoré jar, leto a skorý jeseň, kedy sa s premenlivou tvárou trvalkových partií môžeme stretávať každý deň.
Martina Mixová